Príbeh o tom, ako úžasne začal nás „svätý týždeň“.
Píše sa 11. apríl, pondelok, pár dní pred Veľkonočnými sviatkami. V Dominikáne to volajú Semana Santa alebo svätý týždeň a pre nich to v podstate znamená, že od štvrtka do nedele celý národ oslavuje. Všade hrá hudba, pláže sú preplnené domácimi a krajina sa zmení na chaos (nie žeby to z pohľadu turistu bolo v bežný deň inak).
Všetko bolo v poriadku pokiaľ sme nevytiahli päty z domu. Ako správni Slováci žijúci v Dominikánskej republike, ktorí sú si vedomí, že ide Semana Santa, sme sa dohodli, že si urobíme veľký nákup, ktorý nám vystačí na celý týždeň, aby sme nemuseli do obchodu a stráviť tam hodiny spolu s domácimi, až sa sem v stredu alebo štvrtok nahrnú z celej krajiny. Spísali sme si, čo budeme variť, urobili sme si zoznam všetkého a vybrali sme sa smerom do obchodu. Tu niekedy trafiť správny čas popoludní, aby človek nestrávil hodinu v rade pri kase alebo aby mal ešte niečo na výber z pultového predaja, je umenie. Oni totiž dopredaju mäso a iné mäsové výrobky a na ten deň večer hotovo. Vyzeralo to, že sme vychytali dobrý čas, pretože v obchode nebolo veľa ľudí a všade plno sortimentu. No figu, mýlil som sa. Keďže bolo po 17. hodine, tak sa z ničoho nič objavili húfy ľudí, ktorí šli veľkým štýlom nakupovať, kým sú plne regály. Nakoniec sme mali šťastie a stihli sme prísť na kasu skôr než oni. A tu sa začína celá tragi-komédia.
Kým sme sa snažili dokončiť nákup, písali klienti, že im došiel plyn a nemajú na čom variť a nejde teplá voda (v DR to funguje tak, že sa plnia propán-butánové fľaše na bežných pumpách, u nás známe ako LPG a tie sa pripájajú k sporákom a bojlerom na vodu). Nevadí, veď sme za pár minút doma a vymeníme fľašu. Nahádzali sme to na pás, poprosili pána za kasou, ktorý bežne pomáha dávať nákup do tašiek, aby nám to dal len do košíka, že to vonku strategicky roztriedime do tašiek, aby sme to zvládli odviezť na skútri.
Ako sme tak triedili veci na parkovisku z košíka do tašiek, 1 slečna pár metrov od nás si uložila svoj nákup na 4-kolku a chystala sa odísť. Nechcela jej naštartovať. Ako sme sa tak na seba pozreli, poučení z posledných dní, že už aj nám sa to stalo (opravovaná na 2x a stále bez finálneho riešenia), som prehlásil, že: „haha, dúfam, že nás to s tým nákupom nečaká tiež“. Motorka, ktorá miestami vyzerá a funguje ako sťahovák alebo nákladiak, bola prichystaná na odchod- taška pod nohami, druhá v kufríku, niečo v priestore pod sedadlom, 2 ruksaky. Keď na dominikánsky spôsob, tak vo veľkom štýle. Oni totiž prepravujú na motorke všetko- fľaše s vodou, bomby na plyn, ďalších 3-4 pasažierov, ploty, zrkadlá, okná, či nábytok. Ďalší level bude stena, či celé obydlia. Až tu si človek uvedomí, že bezpečnosť za volantom je totálna zbytočnosť. Takže, nedáme sa zahanbiť. S malou dušičkou som stlačil tlačidlo štartéru a chytila. Uľavilo sa mi. Ale neodpustil som si vyrývačnú poznámku, aby nám to nezdochlo za rohom. Ani som netušil, ako rýchlo sa dokážu veci plniť. Neviem, či mám dar predpovedať/cítiť budúcnosť alebo si len fakt treba dávať pozor na želania a na to, čo povieme nahlas.
Vyrazili sme a na prvej križovatke sme prešli cez drenážny kanál a ako s nami trošku drnclo, motorka sa s nami rozlúčila. Za nami autá, všade neskutočná premávka. Tak som skúsil štartovať a bez úspechu. Zo srandy sa stala skutočnosť. Život v Karibiku je asi očividne moc jednoduchý a nudný, treba ho okoreniť. Zoskočili sme a začal som ju tlačiť k ďalšiemu obchodu, nech nelaborujeme na stred ulice s obrovským nákupom, ale nech sme radšej pred obchodom pod kamerami a na očiach všetkým. Domáci už poučení z každodenných situácií sa hneď pristavovali a pýtali sa, že čo sa deje a že či nám došiel benzín. Niektorí chcú pomôcť, niektorí vidia business, aby mi to po palivo skočili. Na ich smolu som natankované mal a za rohom asi 300m je pumpa. Dotlačili sme motorku pred obchod a skúšali všetko možné, aby naštartovala. Avšak bez náradia sa nedá urobiť skoro nič. A začali v hlavách strategické hry, že čo skôr. Vonku 30°C, na zemi v taškách nákup s chladenými vecami, z betónu sálalo tak 50°C a domov je to asi 4km. Napísali sme známym, či nám nevedia pomôcť- či už osobne alebo či nemajú kontakt na taxík. Písali sme aj taxikárom a tí nám povedali, že nás radi zvezú… za 600 pesos (asi 10eur) 4km od obchodu domov. Ďakujem. Nakoniec nás zachránila naša talianska kamoška, ktorá sa na nič nepýtala a bez váhania povedala, že za cca. 20 minút je tam.
Kým sme čakali na ňu, drahá šla do obchodu kúpiť nejakú vodu, prípadne dokúpiť kuracie mäso, ktoré sme v predošlom obchode nezohnali. Samozrejme, zamestnanci obchodu, vidiaci peknú blondínku, nikdy neváhajú a horlivo chcú pomáhať. 1 došiel a začal sa pýtať, s čím pomôže a čo hľadá. Odvetila mu, že nič nehľadá, že aj tak tam nič nie je. A keď videla ako predávajú mäso, tak ju prešla chuť niečo hľadať. Človek by očakával, že ho nájde v chladiacom boxe krásne balené alebo ho niekto prichystá ako pultový predaj. Omyl. Mäso bolo nahádzané v papierovej krabici obalenej sáčkom a k tomu 1 „hygienicky“ sáčok na vyberanie. Tak toto nie. Kúpila vody a šla preč. A kým som ja laboroval, či náhodou sa mi nepodarí nahodiť motorku, tak sa pristavilo zopár chlapov, čo chceli pomôcť. Všetci sa tvária ako raketoví inžinieri a skúšajú všetky bežné veci, akoby človek bol idiot a sedel na motorke prvýkrát. Nepomáha ani vysvetliť, že už sme všetko skúšali a že sa to už stalo pred pár dňami a nevieme prísť na to, čo to spôsobuje a že motorka potom aj tak normálne naštartuje akoby nič. Tak si samozrejme každý z nich musel skúsiť, koľko ešte vydrží baterka a stláčali tam štartér ako o preteky asi s vierou, že práve oni zažijú ten magický pocit a podarí sa im to. A v tom pánko z obchodu znovu prišiel ako spasiteľ, že nám chce pomôcť. Opýtal sa samozrejme zase to isté, začal sa štelovať k riadidlám, že on to určite na 250. pokus nahodí a keď mu to nešlo, tak mu napadla geniálna vec- „použijem pedál a mechanicky manuálne nakopnem motor po starom“. Vec, ktorá bežne funguje, ak sa nedarí naštartovať tlačidlom. Lenže pedál nebol používaný od kúpy a v tom prašnom a slanom prostredí sa tie ozubené polkolečka zadrhli a kde na to šliapol celou silou, tak sa spriečili, vyosili a ostali zaseknuté. Pedál nešiel vrátiť do pôvodnej polohy a tým pádom ďalšie štartovanie elektrickým štartérom nehrozilo, pretože to vydávalo zvuky ako pri týraní zvieraťa. Až mi tej motorky bolo ľúto, aj keď som bol nasraný. A keď záchranca pochopil, že to pokazil, tak len zahlásil, že na neho niekto volá z obchodu a nenápadne sa vytratil. Už sme ho nevideli.
Došiel moment príchodu našich talianskych spasiteľov. Z autá nevystúpila len kamoška, ale doniesla aj otca a zahlásila, že za pár minút je tam aj jej priateľ. Začali nás ratovať, nakladať veci do auta, radiť, skúšať napraviť nakopávací pedál, rozmýšľať, ku ktorému mechanikovi by sme to vedeli o pol 7 večer odniesť. Normálny človek by sa chytil veci a pomohol. Lenže talian vezme celú rodinu a tak pomáha. No nič. Tak sme naložili nákup do auta a došiel čas sa rozdeliť. Rozdali sme si inštrukcie a operácie sa mohli začať. Ženská časť odišla smer domov vyložiť nákup a vymeniť bombu na plyn, nech sú klienti v cajku a mužská časť šla hľadať mechanika. Ale ako dostať motorku 2km k mechanikovi? Na dominikánsky spôsob samozrejme. Ten spočíva v tom, že ten druhý motorkár vystrčí nohu, zaprie sa o prvú motorku a tlačí ju nohou do cieľa.
Došli sme tam, mechanik ešte na mieste, rovno zhúkol, že to máme vtiahnuť do dvora, že na to mrknú. Bordel tam mali taký, že to vyzeralo ako servis aj s moto cintorínom dokopy. Nevadí, hlavne, že tomu rozumie. Tak zapálil lampu, ktorá svietila ako petrolejová lampička od starej mamy, takže sme mu tam svietili mobilmi, aby na to aspoň trošku videl. Musím uznať, že manažment pomocníkov ma zmáknutý, pretože vydával nezrozumiteľné pokyny a mladý (asi jeho syn) vždy doniesol správny kľúč. Nejako sa mu podarilo dať dole kryt z motora a prevodovky. Našiel tam vyosené kolieska, tak sa pustil do nápravy. Nešlo to narovnať, tak pochopil, že to musí celé vybrať a natlačiť to naspäť postupne. Lenže to nešlo. Vyše roka sa tam nič nenamazalo olejom či vazelínou, ani nepoužívalo. Tak sa do toho poriadne zaprel a stále nič. A u nás (očividne nie len u nás) platí pravidlo „čo nejde silou, pôjde väčšou“. Takže vzal do ruky kladivo a poriadne po tom buchol. Šupa, že pomaly vypadol motor z druhej strany. Mňa oblial pot, ale veril som, že vie, čo robí. Podarilo sa mu to vybrať, akurát ešte bolo potrebné oddeliť 1 ozubené koleso od ramena pedálu. Tak vzali ešte aj klin, položili si to na koleso od auta a začali trieskať. Na 10. úder to vypadlo. Tak to namazal a začal skladať. Namontoval kolečka, založil kryt a naštartoval. Pár sekúnd dobre, potom začalo niečo kovovo cinkať. Tak to vypol, rozobral znova a zistil, že to vypadlo zo seba. Tak to narovnal, poskladal, skúsil znova a zase nezdar.
A kým sa s tým hral a snažil sa to doskladať, tak mi volala drahá, že plyn nejako vyriešili spolu s 1 hosťom, ktorý to vedel nahodiť. Hovorím si super, ale počul som v hlase, že niečo je nedobre. Tak mi hovorí, že keď došla domov, šla hneď za nimi, vymenili fľašu a keď už si sadla, odfúkla si so slovami, že na ten deň stačilo, tak jej oznámili, že od výpadku elektriny nefunguje ani internet. Od akého výpadku elektriny, preboha? Aby nebolo málo, tak chvíľu predtým ako došiel plyn, tak vypadla aj elektrina. Ach… Tak mi volala na WhatsApp, že čo má robiť, pretože sa nemôže len dôležito tváriť, že tomu rozumie a vyrieši to, ale je potrebné s tým niečo reálne urobiť. A keďže som stal medzi budovami z kopy plechu, nárok na LTE internet proste nebol. Večer už nemohol byť krajší 🙂 Takže som stal na ulici, aby som mal aspoň nejaký signál, mechanici montovali a rozoberali motorku dokola a ja som na slepo snažil navigovať babu rozhraním modemu, aby sme zistili, či je problém s internetom u nás alebo u poskytovateľa. Došli sme na to, že u nás je všetko OK, tak sme šli zháňať kontakt na poskytovateľa internetu. Na ich stránkach sa dá nájsť komplet všetko, dokonca aj lokálne spravodajstvo, spravodajstvo krajiny, či show business, len nie kontakt v prípade havárie.
Tak ona hľadala a ja som šiel zistiť, či motorka v ten večer ešte bude vrčať alebo nehrozí. Keď to zložil po tretíkrát a stále to nefungovalo, naštvaný to celé rozobral a povedal mi, že to poskladá bez pedálu, pretože je veľa hodín, tma a on chce ísť domov. Lenže keď sme sa pozreli na zem, bola tam hromada súčiastok, o ktorých som nevedel, či sú len z mojej motorky alebo tam už boli pohádzané predtým. Tak nahodil kryty, vysypal mi kolečka, skrutky a matky do sáčku a hodil do kufra, že mám prísť ráno. Pozerám na neho, že ako mám s tým jazdiť, keď to rozobral. Tak sa usmial a povedal, že jazdiť sa s tým dá, len mechanický štart nehrozí. Tak fajn, aj tak som nikdy manuálne nenakopával. A prišla otázka platenia. Zapotil mi, že za polo rozobratú motorku a za vlastne (ne)opravenie ani primárneho, ani sekundárneho problému chce 1000pesos (asi 16 EUR, 18 USD). Pozrel som na neho, že či vážne, ale povedal som si, že nebudem skúšať jeho dobrotu a že idem radšej do bankomatu. Po ceste mi drahá preposlala konverzáciu s podporou od poskytovateľa internetu- vraj evidujú výpadok, pracujú na tom, ale na otázku, že kedy to bude, odpovedali, že až ďalší deň, lebo je už večer. Waaaaaaa…
Pri bankomate som zistil, že mám peniaze na inom účte a že potrebujem internet, aby som ich presunul na kartu. Samozrejme, zrazu nefungoval ani ten internet tam, kde bežne funguje skvelo. 5 minút nervov, nadávok (sekuriťák pred bankou si asi pomyslel svoje), ale podarilo sa, vybral som peniaze, zaplatil za servis a šiel domov s tým, že som o 1000pes ľahší, pedál rozobratý v kufri, primárny problém stále prítomný ako odistený granát a číhajúci na ten najnevhodnejší moment, kedy vybuchne a zase budem šliapať z mesta domov pešo.
Prišiel na rad vyriešiť internet. Keďže LTE signál v dome nie je stabilný, napadlo mi, že skúsime využiť internet od susedov, ale nikto nebol doma. Rôznymi kľučkami sa podarilo nahodiť WIFInu v dome. Hosťom sme podarovali víno (na ktoré som sa večer tešil) ako ospravedlnenie. Oni nás len podporili, rozveselili a šli sme konečne domov. Dali sme si rum, pokecali spolu, polamentovali, zasmiali sa, prišiel ďalší a ďalší rum a nakoniec sme prišli na to, že aspoň nemáme nudný život a že všetko dobre dopadlo.
A tak si tu žijeme… v láske a mieri až kým neprišla samotná sviatočná fiesta. Ale o tom už v ďalšom diele…